Tanec nad ohňom

Autor: Michal Hrehuš 16.05.2012 26 komentárov 9390 videní

Pred dvoma týždňami so mos opäť zúčastnil Power Trainingu – tentokrát už nie ako účastník, ale ako asistent trénerov. Chcel som pomôcť s tréningom, znovu načerpať tú 100%-nú energiu, nadšenie zo života a pobudnúť pár dní s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Tak, ako to bolo v prvom prípade, aj teraz som získal niečo, čo som absolútne nečakal…

Už som písal, že prvý Power Training bol pre mňa najmä o emočnej sile. Myslel som si, že sa hlbšie už ísť nedá. Dá sa! Znova tiekli slzy. Bol to zvláštny mix dojatia, hnevu, odpustenia a ahááá momentu. Uvedomil som si totiž toto:

Odrazu som zbadal, aký je veľký rozdiel medzi tým, aký som si dovtedy myslel, že som, a tým, aký naozaj som. Roky som dovolil iným ľuďom, aby ovplyvňovali môj názor na seba samého tým, čo si o mne mysleli a hovorili. A ja som im uveril. Uveril som, že niečo nedokážem, že sa na niečo nehodím alebo že nie som pre niekoho, či niečo, dosť dobrý. Z rôznych dôvodov.

Pochopil som, že nič z toho nebola pravda. Oni nemali ani tušenie, čo všetko dokážem. Nemal som ho ani ja. A predovšetkým, teraz cítim, že aj to, čo som už dokázal, je len začiatok. Len sa rozbieham a sám som zvedavý, čo všetko ešte v sebe objavím a kam ma táto cesta povedie.

Z toho mi plynie jedna rada pre rodičov. Vždy stojte za svojím dieťaťom. Najmä keď mu niekto hovorí, že nie je dosť dobrý / dobrá. Vtedy potrebuje vašu podporu najviac. Nedovoľte, aby tomu uveril/a.

Užil som si cestu

Keď som pred troma mesiacmi prvýkrát išiel po uhlíkoch, prešiel som nimi rýchlo. Zľakol som sa, pretože niekto za mnou zakričal. Na dva kroky bolo po nich. Teraz som si však povedal, že sa nenechám rozptyľovať a prejdem tak, ako budem chcieť. A budem si užívať cestu.

Postavil som sa pred žeravé uhlíky. Mal som len pár sekúnd na to, aby som odpojil svoju analytickú myseľ a dostal sa do stavu, keď môžem vykročiť vpred – do ohňa. Okolo odrazu nebolo nič a predo mnou bola len moja vízia. Spravil som krok. Druhý, tretí, štvrtý. A bol som na konci.

Keď som opäť začal plne vnímať svet naokolo, uvedomil som si, že ma niečo poštípalo na ľavej nohe. Moja koža dostala na troch miestach jasne ružový nádych. Bolo mi jasné, čo to je. Pri poslednom kroku som sa popálil. Bolo to však zvláštne.

Bol som šťastný. Nie z toho, že som sa popálil, ale z toho, že som prešiel. Znova som prešiel uhlíkmi za svojou víziou a prešiel som napriek tomu, že som sa popálil. Nebolelo to. Presnejšie povedané – nebolelo to veľmi. Len dve hodiny ma to ťahalo, keď som chodil. Asi tak, ako keď si natiahnete šľachu. Inak nič zvláštne. Po dvoch hodinách som už tancoval a aj to som si poriadne užil. 🙂

Niekto by si možno povedal, že zlyhal a mal by z toho zlý pocit. Ja som však vďaka tejto skúsenosti pochopil, že tu vôbec nejde o to, či sa v živote spálim alebo nie. Dôležité je, že som sa vydal na cestu za tým, čo ja chcem. Áno, môžem sa na nej spáliť. No ak si ju budem užívať, môžem na jej konci napriek tomu tancovať.

—–
Napíšte mi prosím do komentáru spätnú väzbu na tento článok a akékoľvek myšlienky, ktoré vám pri tom napadli.

Na záver: Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí. ↓

O autorovi: Michal Hrehuš

Michal Hrehuš

Podporujem ľudí v tom, aby robili to, čo milujú, boli bohatí a šťastní.

Som autorom prvých motivačných kalendárov a spoluautor Motivačného diára. Založil som I Can Academy, stránku Myslím pozitívne - oficiálny blog Veselých vecí na Facebooku a Myšlienku dňa.

Pozrite si všetky články od Michal Hrehuš

Komentárov

wonderful comments!