Príbeh o splynutí srdca s rozumom

Autor: Monika Laciková 27.02.2019 0 Komentárov 1471 videní

Rada by som sa s vami podelila o jeden zaujímavý starý príbeh z východu. Je o spojení intelektu (rozumu) so srdcom. Pretože srdce vie, ako dôverovať a intelekt vie, ako hľadať a pátrať. Možno v ňom niektorí nájdete seba ako reálny príklad, keď ste chceli spolupracovať s niekým v tej istej profesii. Aké ste to mali veľmi náročné. Pretože ľudia to skôr vnímajú ako súťaženie a boj o klientov. Je známe, že v niektorých profesiách prebieha boj o klientov. Všade sa snažia získať „svojich“ klientov. Pritom si veľa ľudí neuvedomuje, čo krásne by vytvorili vzájomnou spoluprácou.

Ocitla som sa v takejto situácii, preto ma tento príbeh zaujal. Videla som tam seba, ako som chcela pomôcť človeku (spolupracovať), môjmu srdcu blízkemu, ktorému som dôverovala. No nakoniec moja pomoc (spolupráca) bola chápaná, že chcem vziať klientov. Vtedy ma ani len nenapadlo, že človek, ktorému som chcela pomôcť mal označených svojich klientov. Mojim úmyslom bola pomoc a spoločne zrealizovať projekt s krásnou myšlienkou. Ako skončil môj príbeh? Dozviete sa na konci tohto starého príbehu z východu.

Tu je príbeh…

Za dedinou kedysi žili dvaja žobráci. Jeden bol slepý a druhý nemal nohy. Jedného dňa začal pri dedine, kde títo žobráci žili , horieť les. Obaja si navzájom konkurovali, keďže žobrali od tých istých ľudí. A neustále boli na seba nahnevaní. Stali sa z nich nepriatelia.

Ľudia z tej istej profesie nemôžu byť priateľmi. Je to veľmi ťažké, keďže ide o súťaženie, o boj o klientov. Vždy beriete klientov niekomu inému. Žobráci si svojich klientov značia: „Pamätaj si, že tento je môj. Neotravuj ho!“ Neviete, ktorému žobrákovi patríte, ktorý z nich je ten, ktorý si vás privlastnil… nejaký žobrák na ulici si vás už označil. Možno o vás aj bojoval a vyhral a teraz mu patríte…

Pri univerzite som zvykol vídať jedného žobráka. Jedného dňa som ho však stretol na trhu. Vždy bol v blízkosti univerzity, pretože mladí ľudia sú štedrejší. Starší ľudia sa časom stávajú lakomejšími a ustráchanejšími. Smrť sa blíži a peniaze sú zdanlivo tou jedinou vecou, ktorá im môže pomôcť. Ak budú mať peniaze, možno im ľudia pomôžu. Ak nemajú peniaze, nezaujímajú sa o nich ani ich vlastní synovia či dcéry. Mladí ľudia sú však márnotratní. Sú mladí, môžu si zarobiť a celý život majú pred sebou.
Vďaka univerzitným študentom to bol bohatý žobrák… V Indii sa na univerzitu dostane iba študent z bohatej rodiny. V opačnom prípade je to ťažký boj. Zopár chudobných ľudí sa tam dostane tiež, ale je to bolestivé a namáhavé.

Tento žobrák bol veľmi silný. Žiaden iný sa nemohol ani len ukázať na ulici, kde sídlila univerzita, dokonca čo i len vstup mal zakázaný. Každý vedel, komu patrí univerzita. Žobrákovi! Jedného dňa som tam zrazu uvidel mladíka. Ten starý žobrák tam nebol. Spýtal som sa ho: „Čo sa stalo? Kde je ten starec?“
On odpovedal: „Je to môj svokor. Univerzitu mi dal ako dar.“ Univerzita nevedela, že zmenila vlastníka, že teraz patrila niekomu inému. Mladík mi povedal: „Oženil som sa s jeho dcérou.“ V Indii ženích dostane veno, keď si berie niečiu dcéru. Nielenže si vezme dievča, svokor ho musí aj obdarovať. Ak je bohatý, dostane auto či bungalov. Ak nie je až taký bohatý, daruje aspoň skúter. Ak ani to, tak aspoň bicykel. Musí však darovať aspoň niečo, rádio, tranzistor, televízor a nejaké peniaze. Ak je naozaj bohatý, tak dá zaťovi možnosť vycestovať, študovať, vzdelávať sa, aby sa z neho stal doktor alebo inžinier. A zaplatí za to.

Dcéra tohto žobráka sa vydala a mladík dostal ako veno celú univerzitu. Povedal mi: „Oddnes patrí táto ulica a univerzita mne. A môj svokor mi ukázal, kto sú moji klienti.“
Keď som teda videl toho starca na trhovisku, povedal som mu: „Výborne. Dali ste zaťovi dobré veno.“
„Áno,“ odpovedal, „mal som len jedinú dcéru a chcel som pre svojho zaťa niečo urobiť. Dal som mu najlepšie miesto na žobranie. Teraz sa tu znova snažím vytvoriť svoj monopol na trhu. Je to tu veľmi ťažké, keďže je tu veľa skúsených žobrákov, ktorí si už privlastnili jednotlivých klientov. Niet sa však čoho obávať. Ja si poradím. Zopár ich odtiaľto vyhodím.“ A skutočne to aj urobil.

Takže, keď horel ten les, obaja žobráci sa na chvíľu zamysleli. Boli to nepriatelia, dokonca sa spolu ani nerozprávali. Toto bol však stav núdze. Slepec povedal mužovi, čo nemal nohy: „jediný spôsob, ako uniknúť, je, že si mi sadneš na plecia. Využi moje nohy a ja využijem tvoje oči. Iba tak sa môžeme zachrániť.“

Druhý muž to okamžite pochopil. Nebol v tom žiaden problém. Bez nôh sa nemohol dostať von, nedokázal by prejsť horiacim lesom. Mohol prejsť iba kúsok, ale to by nestačilo. Potreboval rýchlu únikovú cestu. Slepec si bol tiež istý, že by sa von nedostal. Nevedel, kde sa nachádza požiar, kde je cesta, ani kde stromy horeli a kde nie. Ako slepec by sa stratil. Obaja však boli inteligentní ľudia. Zbavili sa svojej zášti, spriatelili sa a zachránili si životy.

Je to príbeh, ktorý rozpráva o intelekte a srdci. Nemá nič spoločné so žobrákmi, týka sa vás. Nemá nič spoločné s horiacim lesom, týka sa práve vás, pretože aj vás zachvátil požiar. V každom momente horíte, trpíte, sužujete sa, ste v mukách. Intelekt sám osebe je slepý. Má nohy. Dokáže bežať, rýchlo sa pohybovať, ale keďže je slepý, nedokáže zvoliť správny smer, ktorým sa má vydať. Je nútený neustále sa potkýnať, padať a ubližovať si. Život je preň nezmyselný. A presne to sú slová všetkých intelektuálov: „Život nemá zmysel.“

Dôvod, prečo sa im život zdá byť nezmyselný, spočíva v tom, že ich slepý intelekt sa snaží uvidieť svetlo. To je však nemožné. Máte v sebe srdce, ktoré vidí a cíti, no nemá nohy. Nedokáže bežať. Zostáva na svojom mieste, kde bije, čaká, že to jedného dňa intelekt pochopí a dokáže využiť oči srdca.

Keď hovoríme o dôvere, myslím tým oči srdca. A keď hovorím o pochybách, myslím tým nohy vášho intelektu. Spolu dokážu uniknúť požiaru. V tom nie je žiaden problém. Pamätajte si však, že intelekt musí vziať srdce na svoje ramená. Musí. Srdce nemá nohy, iba oči a intelekt musí poslúchať srdce a riadiť sa jeho pokynmi. V rukách srdca sa intelekt stáva inteligentným. Ide o totálnu transformáciu energie. Potom sa človek nestane intelektuálom, ale jednoducho múdrym človekom.

Múdrosť prichádza prostredníctvom splynutia srdca a intelektu. A keď sa už raz naučíte, ako zosúladiť tlkot srdca s ozubenými kolieskami intelektu, budete mať vo svojich rukách celé tajomstvo, univerzálny kľúč, ktorý odomyká všetky záhady.

Môj príbeh skončil tým, že som odmietla bojovať o klientov. Srdce mi hovorilo, že tu nie je potrebné bojovať. Tak ako bolo písané v príbehu. Dúfala som, že jedného dňa intelekt pochopí a dokáže využiť oči srdca a spoločne budeme dotvárať nádhernú myšlienku.

Na záver: Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí. ↓

O autorovi: Monika Laciková

Monika Laciková

Energická žena s pozitívne naladeným životným entuziazmom a dobrodružnou dušou. Rada sa na svet pozerám cez objektív a zachytávam krásne, nezabudnuteľné momenty života.

Pozrite si všetky články od Monika Laciková

Komentárov

wonderful comments!