Žijete aj vy vo vlastnej klietke?

Viac ako 10 rokov som žil v klietke. Bol som v stiesnenom priestore a nevedel som, ako sa dostať von. Netušil som, aký má tvar a kde ma najbližšie zastaví. Aj keď bola tá klietka neviditeľná, vedel som, že existuje.

Tak som to aspoň veľmi dlho cítil.

Nebola to taká klietka, ktorú by ste dokázali rozbiť kladivom, rozrezať pílou na železo alebo vyhodiť do vzduchu dynamitom. Nebola dokonca ani fyzická a nikto ma do nej nedal násilím. Ja sám som si ju vytvoril a umiestnil sa do jej stredu. Bola to klietka, ktorá mi bránila preciťovať a hlavne vyjadriť moje emócie.

Niekoľko rokov som cítil, akoby som mal zablokované emócie. Nikdy ma nerozplakal žiaden film. Nedovolil som si byť nadšený. Myslel som si, že sa neviem tešiť. Ľudia mi hovorili, že mám kamennú tvár a nevedia, či som šťastný alebo smutný. Hnev som v sebe potláčal a žiaľ v mojom svete ani neexistoval. Dokonca aj Bob Proctor mi počas jedného seminára povedal, že cíti, že nedávam veci von a mal by som s tým niečo robiť pre svoje vlastné zdravie.

Dlho som nevedel, ako sa z tej klietky dostať.

A pred tromi mesiacmi som našiel Cestu von

Prvé náznaky, že sa začínam oslobodzovať, som pocítil už pred dvoma rokmi, keď som absolvoval Power Training. Druhý výrazný krok bol kurz NLP pred pol rokom, kde som sa zbavil jedného veľkého strachu a množstva negatívnych presvedčení. Nič ma však nemohlo dostatočne pripraviť na to, čo sa malo stať na konci októbra 2013…

Na seminár Intenzívna Cesta, ktorý bol vtedy po prvýkrát v Bratislave, som pôvodne ani veľmi neplánoval ísť. Neverím na náhody, a preto som presvedčený, že Vesmír celý čas veľmi dobre vedel, čo robí, keď mi dal do cesty také udalostí, ktoré ma tam doviedli. Brandon Bays, ktorá viedla seminár, si sama vyliečila nádor veľkosti basketbalovej lopty vďaka metóde zvanej Cesta. Mňa v tom čase netrápili žiadne zdravotné problémy, ktoré by som si chcel vyriešiť, no keďže sa pri tejto metóde pracuje s emóciami, dúfal som, že mi aj toto aspoň trochu pomôže oslobodiť sa z mojej emočnej klietky. To, čo sa tam spustilo, bola doslova lavína, ktorá moju klietku úplne zmietla.

1. deň

Doobeda prebiehalo všetko pokojne a ja som si spokojne hovel v mojej zóne komfortu, v ktorej nebolo miesto pre silné emócie.

Poobede sme sa dostali k prvému procesu Cesty. Začal som byť nervózny. Cítil som sa ako jediný hlupák v celej sále, ktorý tomu nerozumel. O chvíľu sa z pocitu jediného hlupáka v sále vykľul najväčší hlupák na svete, ktorý ničomu nerozumie a všetko pokazí. Zlyhanie, frustrácia, obrovská beznádej. To boli pocity, ktoré ma sprevádzali mojou prvou Cestou. Nebolo to absolútne príjemné, ale konečne som aspoň niečo cítil!

2. deň

Aj keď boli emócie, ktoré som pociťoval v prvý deň, trpkou skúsenosťou, vedel som, že cez ne musím len jednoducho prejsť. Od rána som sa cítil trochu mimo – ako také siedme koleso na voze. Ľudia naokolo boli nadšení, rozprávali sa o svojich zážitkoch, len ja som mal pocit, že nič nedokážem a nič neznamenám.

Vtedy nastal obrat

V čase, keď všetci stáli a nadšene sa zapájali do ďalšej aktivity, ja som si sadol a konečne som sa prestal brániť svojim pocitom. Prvýkrát som prestal vzdorovať. Ak ste počuli vetu, že čomu vzdorujete, to pretrváva, tak vedzte, že je to pravda. Len som nečinne sedel a nechal všetky tie emócie beznádeje, podradnosti a pohŕdania samým sebou, aby prestúpili celú moju bytosť. Práve to sme sa učili na seminári Intenzívna Cesta. Trvalo to hádam len 30 sekúnd a všetko bolo preč. Ostala len čistá myseľ.

Večer sme sa opäť dali do dvojíc a prešli druhý proces Cesty. Toľko emócií som dovtedy naozaj ešte nezažil. Cítil som žiaľ – naozajstný plnohodnotný žiaľ aj so slzami, ktorý som si týmto procesom úplne odblokoval. Pocítil som obrovskú úľavu, aj radosť, že som sa zmieril s jednou dôležitou udalosťou, ktorá sa stala pred niekoľkými rokmi. Keď som skončil druhý proces Cesty, vedel som, že už nikdy nebudem tak obmedzovaný ako predtým.

3. deň

Na tretí deň som sa tešil a bolo to na mne poznať aj navonok. Do tretice sme mali prejsť procesom Cesty a vyriešiť si, čo bolo potrebné.

V mojom prípade sa vynoril obrovský hnev a zlosť na všetkých, čo mnou v minulosti nejakým spôsobom opovrhovali. Proces Cesty sa končí odpustením a ja som presvedčený, že toto im nedokážem odpustiť. Jednoducho ma tak zranili, že to nejde. Zmietali mnou rôzne emócie. Všetci ostatní účastníci svoje procesy už dávno skončili. Len ja som tam sedel so svojou partnerkou, ktorej touto cestou veľmi ďakujem za vytrvalosť. 🙂 Tréneri za nami niekoľkokrát chodili a pýtali sa, či nepotrebujeme pomôcť, lebo by sme už mali končiť.

Po dvoch hodinách emocionálneho kolotoča, pri ktorom som si uvoľnil hnev, som pochopil to najdôležitejšie:

Ja som pánom svojho života. Len ja môžem kontrolovať to, na čo myslím, čo cítim a ako si vyložím situácie v živote.

Neboli to tí druhí, kto ma zranil, ale ja sám. Vo svojej podstate teda nejde o odpustenie im, ale sebe.

A čo klietka? …aká klietka?

Za tri dni sa úplne rozpadla moja klietka, ktorá mi bránila preciťovať a vyjadrovať emócie, a ktorú som si ja sám kedysi postavil.

Odvtedy som cítil, akoby som žil na novej úrovni prežívania. Akoby som odkryl novú oblasť života, o ktorej som ani netušil, že existuje. Žijem viac naplno, viac rozumiem ľuďom a vďaka tomu mám lepšie vzťahy.

Nebudem vám hovoriť rozprávky. Absolvovať seminár Intenzívna Cesta nebola pre mňa prechádzka ružovým sadom. Bola to poriadna makačka na sebe samom. Ja osobne to beriem ako skúšku toho, čo som bol ochotný spraviť, aby som sa zbavil svojho emocionálneho väzenia a posunul sa v živote na vyššiu úroveň.

Nie je to seminár, kde prídete, ticho počúvate, večer odídete a o týždeň ste späť v starých vychodených koľajach. Sú to tri dni, ktoré vás zmenia navždy, keď ste ochotní dať do toho toľko energie, koľko si to vyžaduje. Na otázku či sa to oplatí odpovedám jednoznačne:

Áno