Jedného dňa vypadol mladý orlík z hniezda. Našiel ho farmár, ktorý bol natoľko dobrosrdečný, že zobral orlíka a priniesol ho na svoj dvor, aby nezahynul. Mladý orol sa udomácnil v kuríne a vyrástol vo viere, že je sliepkou. Čakal na farmára, až prinesie jedlo. Kotkodákal, keď nejaká sliepka zniesla vajce a vyžíval sa v tom, že môže utekať a sedieť v diere v zemi, ktorú si vyhrabal a tam sa vyhrieval na slniečku. Život bol dobrý a pohodlný. Jeho najväčším dobrodružstvom bolo utiecť s kamarátmi popod plot smerom k útesu, kde sa spoločne pozerali na hory plní zvedavosti, čo asi tak môže byť na druhej strane.
Jedného dňa spoločne s ďalšími sliepkami zobali zrno, keď tu zrazu akýsi tieň zakryl oblohu nad ním. Uprel zrak nahor a uchvátene sledoval orla, ktorý poletoval na oblohe. Na rozdiel od sliepok, ktoré videl, ako sa pokúšali lietať, pre toho orla to nevyzeralo byť vôbec namáhavé. Ladne letel s rozprestrenými krídlami a menil smer tým najmenším pohybom.
„Wow, pozrite sa na to“, zvolal mladý orol na svojich kamarátov. „Kto je to?“, spýtal sa.
„To je orol.“, odpovedala sliepka. „Je to kráľ oblohy, ale my patríme sem na zem.“
O niekoľko dní neskôr letel opäť starý orol nad farmárovým dvorom a bol otrasený, keď uvidel, mladého orla pobehovať spolu so sliepkami. Vrhol sa nadol. Keď to ostatné vtáky uvideli, utekali sa rýchlo skryť dnu. Pristál priamo pred mladým orlom tesne predtým, ako mohol otvoriť dvere.
„Čo to robíš?“, spýtal sa starý orol.
„Čo máš na mysli?“, odpovedal mladý.
„Prečo beháš spolu so sliepkami?“
„Som sliepka. Sú to moji bratia a sestry. Vyrastal som s nimi.“
„Nie, nie si. Si orol. Patríš na oblohu, nie na zem.“
„Nie, nie som. Som jedným z nich. Viem robiť len to, čo robia oni a jesť to, čo jedia oni. Neviem dokonca ani lietať.“
„Nevieš, lebo si to nikdy neskúsil. Ale si orol, presne ako ja.“
„Aj keby bola pravda to, čo hovoríš, Žil som celý život ako sliepka. Už nie som orol.“
„Máš srdce orla a to je podstatné. Nezáleží na tom, ako žiješ alebo čo ješ… Poď so mnou.“
Orol sa pozrel na svojich kamarátov schovávajúcich sa v bezpečí domova.
„Nepočúvaj ho!“, zakričala jedna zo sliepok.
„Snaží sa ťa oklamať. „, povedala ďalšia.
„Ak s ním pôjdeš, tak zomrieš!“
„Vráť sa späť a buď s nami.“
Ale slabý hlások hlboko v orlovom srdci mu povedal, čo má spraviť. Poslednýkrát sa zadíval na dvor, kde sa hrával s kamarátmi a strávil cely svoj život. Potom sa otočil a nasledoval staršieho orla.
O niečo neskôr prišli k útesu, kam občas zašiel s kamarátmi. Stáli vedľa seba na okraji a pozerali sa na hory v diaľke. Bez akéhokoľvek zaváhania starý orol skočil, rozprestrel krídla a vyletel do výšky.
Mladý orol sa pozrel do rokliny a triasol sa od strachu. Ešte nikdy nelietal. Možno zomrie. Možno by sa mal vrátiť späť.
„Nepozeraj sa dole.“, povedal starý orol. „Pozeraj sa hore na oblohu. Choď za slnkom. Daj do toho trochu viery.“
Mladý orol zodvihol pohľad, roztvoril krídla a vzniesol sa.
Na farmárovom dvore začuli sliepky triumfálny výkrik, ktorý stúpal až do neba. Roztriaslo sa im perie a pozerali sa na seba úplne bez slov. Vedeli, ze im bude ich brat veľmi chýbať. Vedeli, že ich jedného dňa možno navštívi a povie im, aké to je – lietať. Oni sa potom zhromaždia do kruhu, aby počúvali príbehy o krajinách, ktoré navštívil. Ale kým sa tak stane, budú robiť to, čo vedia najlepšie – žiť ako sliepky.
Preklad z anglického originálu: blog.amirkhella.com
ja poznám aj iný "koniec", Michal, čítali ste Tomanovu knihu Úspešná sebemanipulace?
Stajňa Plameň, nie, nečítal som žiadne Tomanove knihy. On sa zameriava na niečo iné, ako hľadám ja osobne. Zaujíma ma však, aký je jeho koniec príbehu?